Meno speváčky Zuzany Navarovej je dlhé roky zárukou kvality a istoty, že sa pri kúpenom albume nebudete nudiť. Platilo to aj v časoch Nerezu, aj počas "latinskej" medzistanice s Ivanom Gutierrezom, platí to aj v aktuálnom "farebnom" období, kde jej sekunduje kapela KOA vedená akordeonistom a multiinštrumentalistom Máriom Bihárym.
Predchádzujúci album nazvali Barvy všecky, na aktuálnej nahrávke pestrú paletu znova rozšírili a nechali sa inšpirovať najrozmanitejšími vplyvmi doslova z celého sveta, napriek tomu však z väčšiny skladieb cítiť príchuť rodnej hrudy, či moravskej, slovenskej alebo rómskej.
Už úvodná skladba Marie v doprovode harmoniky evokuje spomienky na zábavové častušky a zároveň ukazuje, že aj slovanské ľudové piesne majú svojim častým využívaním párnych taktov v doprovode blízko k jamajskej ska hudbe. Pieseň navyše skvelou gitarou vyšperkoval gitarista Omar Khaouaj. Folkovejšiu polohu s tradične priamym hlasom bez vibrát a afektu sa Zuzana Navarová prezentuje v piesni Pokojný a jasný, taktiež skladby Do nebes a Orlice ukazujú speváčku v intímnejších sférach. V netradičnej trampskej "kotlíkarskej" piesni Cesta dom' sa síce prezentuje v country polohách, aj ľahko ironický text aj doprovod s využitím shufflových rytmov a boogie piana však dávajú piesni kus života a vyhýbajú sa typickým klišé.
Z hľadiska temperamentu a výrazu na albume dominujú rómske piesne, ktoré zložil a väčšinou aj spieva nevidiaci Mário Biháry. Hoci pieseň Jarná je balada, v ktorej spieva takou ľúbozvučnou slovenčinou, že by mu mohli závidieť aj detvianski učitelia slovenského jazyka, pokojnú tvár ukazuje aj v ďalšej osobnej slovensky spievanej balade E drabára. V piesni Bagdád spieva v rómskom jazyku o domove aj o duši, v druhej časti sa k nemu pridá aj Zuzana a pieseň prerastie v temperamentný a emotívny duet. Temperament srší aj z ďalšej "vypaľovačky" s harmonikou Klobouk, ktorá napriek tomu, že využíva pomerne členitú a chytľavú melódiu, sa valí tempom blízkemu punkovým rebelom. Posledná Biháryho pieseň Jablko je cigánska balada s tradičným smútkom, doprovod na piane imituje cimbalovku.
Záverečnú kapitolu tvoria piesne najpestrejšie z hľadiska prvotných inšpirácii. Židovským klezmerom aj textom je podobná pieseň Vřelé díky z pupku, kúsok blues dostaneme v skladbe Zatím hodně pus. Treba však povedať, že napriek výrazovej, rytmickej aj harmonickej rôznorodosti tvoria všetky piesne vďaka soundu kapely a variabilite a univarzálnosti muzikantov jeden celok, nie zlepenec nesúvisiacich piesní. A to som si ešte nechal na záver žánrovo najviac uletené skladby. Bohyně míru, ktorá svojim textovým motívom Šántidéví dala celému albumu názov, sa nesie na jednoakordovom ostinátnom kontrabasovom groove Frantu Rabu, plynie pokojne a plazivo ako indická raga, ostatní muzikanti skôr impresionisticky dofarbujú atmosféru. Záverečný epilóg Vrabčák čaroděj spievaný v jazyku, ktorý by som priradil asi niekam do peruánskych Ánd, už hrá kapela štýlom "každý kto má hlas spieva, každý, kto má ruky hrá na perkusie".
To už je koniec pestrofarebnej prechádzky, ktorá nám však ukazuje, aká dokáže byť hudba krásna, keď vychádza zo svojej podstaty a tradícií, keď ju navyše hrajú šikovní muzikanti. Napriek tomu, že im ide skôr o radosť z hry ako o komerčný úspech, môžem toto dielo odporučiť aj čitateľom, ktorí by sa normálnych okolností o toto cédečko v obchode nezavadili. A je jedno, či si ho priradia do folku, folklóru alebo world music, lebo hudba je len jedna.



Psáno pro Music.sk 18.3.2004
Peter Cagáň
Stránka s článkem: www.supermusic.sk/sprava.php?idskupiny=3104&idspravy=25026&sid=
www.music.sk